Povedzme si to prámo - človek dokáže šecko:
urobit dýru do sveta aj do ozónu,
urobit si pekný dom, ale aj peknú hanbu,
vyzírat jako pekný hrdyna, ale aj jako pekný idiot.
Nýkedy dokáže byt na svete aj sto rokov,
ale nedokáže byť pod vodou any tri minúty,
ví obstojne hrat na klavíri a na nervy,
skákat do reči aj o tyči
a tuším vác myslet na budúce generácie
počítačov jako maturantov...
No človek by si až tak mnoho nemav namýšlat,
lebo... je len človek.
Ani pri najlepšej vóli nedokáže preletet v petmetrovej výške
z Námestá hranyčárov na Šancovú ulicu,
a to any za ideálnych poveternosných podmínek.
Nedokáže vonat jako lipa a len tak
sa rozmnožuvat po vetre jako topol.
To dokáže len Božá príroda.
A preto by si človek mav celkom skromne povedat:
Až tak mnoho toho nevím, a preto sa tu na svete
budem radšej vácej čudovat jako svet menyt.
Pri čudovany totyž nelítajú trísky
a nekapú ryby,
ale rastú stromy a padá snah,
a šecko je na svojom míste a v porádku,
jako ždy tedy,
ked je na jar naozaj jar,
v lete leto,
na jesen na jablony jabĺčko,
v zime zima,
na človekovi hlava
a v človeku...
srcco

 

 

 

Monológ Srcco pre Kararínu Kolníkovú napísal Stanislav Štepka
do inscenácie Štedrý divadelný večer v Radošinskom naivnom divadle.